Dlhy krajín tretieho sveta – Ako to všetko začalo?

Poslať na

Mnoho ľudí vie, aké je to dlhovať peniaze, hoci iba stavebnej spoločnosti za hypotéku. Avšak úplne čosi iné je byť po uši zadlžený a zároveň neschopný splácať. A ešte horšie je byť v situácii, keď tieto dlhy urobil niekto iný, ktorý ich prenechal vám, aby ste ich splácali namiesto neho. 

Ako narástli tieto obrovské dlžoby?

Zrod v USA

V šesťdesiatych rokoch 20. storočia americká vláda vynaložila viac peňazí než zarobila a aby tento rozdiel nejako preklenula, rozhodla sa vytlačiť viac dolárov. Z toho dôvodu hodnota dolárových zásob vo svete klesla.  

Bola to zlá správa pre krajiny, ktoré boli hlavnými producentmi ropy, ktorej cena bola udávaná v dolároch. Za peniaze, ktoré zarobili na exporte si mohli kúpiť menej. Preto v roku 1973 zvýšili svoje ceny. Takto zarobili obrovské sumy peňazí, ktoré uložili do západných bánk.  

Bankovníctvo na úkor budúcnosti

A potom začali skutočné ťažkosti. Keď úroky padli dolu, banky museli čeliť medzinárodnej finančnej kríze. Rýchlo požičiavali peniaze, aby tento pokles zastavili, a obrátili sa na krajiny Tretieho sveta, ktorých ekonomikám sa celkom darilo, ale ktoré chceli peniaze na udržanie rozvoja a na úhradu nákladov vyvolaných zvýšenými cenami ropy.  

Banky veľkoryso (a treba povedať, že nezodpovedne!) požičiavali, pričom sa ani veľmi netrápili nad tým, na čo tieto peniaze budú v skutočnosti použité, alebo či príjemcovia sú schopní ich aj splatiť. Vlády štátov Tretieho sveta zasa boli potešené, že môžu využiť pôžičky za veľmi nízke - ale tzv. plávajúce - úroky, ktoré boli dokonca nižšie než miera inflácie.  

Niektoré krajiny ako Mexiko a Venezuela brali pôžičky na splácanie predchádzajúcich dlžôb. Iné však mali po prvý raz možnosť požičiavať si od komerčných bánk. Mnohé mali v úmysle použiť peniaze na zvýšenie životnej úrovne vo svojich krajinách.  

V konečnom dôsledku iba málo čo z týchto peňazí sa dostalo k chudobným. Asi pätina šla na zbrane, často ako opora utláčateľských režimov. Mnohé vlády sa pustili do megalomanských projektov diskutabilnej hodnoty. Priveľa peňazí však skončilo na súkromných bankových účtoch. Chudobní boli tí, ktorí na tom najviac stratili.

Smerovanie ku katastrofe

V polovici sedemdesiatych rokov krajiny Tretieho sveta, posmeľované Západom, aby pestovali plodiny, ktoré potom budú môcť predávať za hotové, zrazu zistili, že už nedostávajú ceny, na ktoré boli zvyknuté za plodiny a suroviny (ako je meď, káva, čaj, bavlna, kakao) ktoré vyvážali. Keďže bolo priveľa krajín, ktoré - na radu Západu – pestovali tie isté plodiny a vyvážali tie isté suroviny, ich ceny výrazne klesli.  

Potom prišla "zrada": úrokové miery začali stúpať pobádané nárastom amerických úrokových mier. Prečo vzrástli americké úrokové miery? Preto, lebo Reaganova vláda bojovala s infláciou dolára tak, že sprísnila monetárnu politiku, v dôsledku čoho úrokové miery vyleteli hore. Ona svoj problém síce čiastočne vyriešila, ale na toto riešenie doplatili zadlžené štáty. Medzitým znovu vzrástli ceny ropy a krajiny Tretieho sveta sa ocitli v pasci: Zo svojho exportu zarábali menej, než kedykoľvek predtým a za pôžičky na to, čo potrebovali dovážať, museli zrazu platiť oveľa viac, než doteraz. Museli si požičiavať už aj na to, aby mohli splácať úroky.  

Chytení v pasci

V roku 1982 Mexiko povedalo svojim veriteľom, že nie je schopné splácať svoje dlhy, čiže ak by šlo o firmu, povedali by sme, že ohlásilo bankrot.. Tu zakročil Medzinárodný menový fond (MMF) a Svetová banka, ktorí ponúkli pomoc pri splácaní úrokov vo forme nových pôžičiek ale za prísnejších podmienok ako doteraz.Medzinárodný menový fond je západný veriteľ, ktorý v skutočnosti koná ako správca konkurznej podstaty, avšak na rozdiel od správcu konkurznej podstaty poskytuje krátkodobé pôžičky, aby štátom pomáhal splácať iné pôžičky.  

Táto schéma sa opakovala znovu a znovu v nasledujúcich rokoch, keď sa ďalšie krajiny ocitli v podobnej situácii ako Mexiko. Ich dlhy však naďalej rastú a nové pôžičky iba zvyšujú ich bremeno.  

Je možné povedať, že najchudobnejšie krajiny v podstate zbankrotovali.  

 

Odstraňovanie problémov...

Keď Mexiko v roku 1982 prestalo splácať svoje dlžoby, bol ohrozený celý medzinárodný veriteľský systém. Mexiko totiž dlhovalo obrovské sumy bankám v Spojených štátoch a v Európe a tieto nechceli o ne prísť. Tak dali hlavy dokopy a za podpory Medzinárodného menového fondu začali presadzovať plán, ktorý spočíval v jednoduchom rozložení splátok na dlhší čas.  

Odvtedy sa MMF a Svetová banka – dve hlavné finančné inštitúcie – zaoberajú požičiavaním peňazí a v krajinách ako je Mexiko, ktoré nie sú schopné splácať úroky z ich pôžičiek, sa zameriavajú na rozloženie splátok dlhu na dlhšie časové obdobia.  

Ich pôžičky však iba čo zvyšujú bremeno zadlženosti a sú podmieňované splnením určitých podmienok. Ak vlády chcú, aby ich dlžoby boli rozložené na dlhšie časové obdobie, alebo si chcú požičať ďalšie peniaze, musia prijať prísne ekonomické programy. Tieto programy známe ako Programy štrukturálnych reforiem (anglická skratka SAP), mimoriadne pustošivo zasiahli krajiny subsaharskej Afriky, ktorých ekonomiky patria medzi najchudobnejšie na svete.  

Oslabovanie chudobných

Programy štrukturálnych reforiem spočívajú v opatreniach, ktoré krajine majú pomôcť splácať dlhy a to tým, že bude zarábať väčšie množstvo tvrdej meny – zvyšovaním exportu a znižovaním importu. Iba v máloktorej krajine tieto programy zabrali; v drvivej väčšine viedli k zhoršeniu ekonomickej situácie. Vo všetkých krajinách, ktoré prijali Programy štrukturálnych reforiem, boli najviac postihnutí chudobní. 

Aby krajina získala viac zahraničnej meny, vlády obvykle pri zavádzaní Programov štrukturálnych reforiem museli urobiť tieto kroky:

  • vynakladať menej peňazí na zdravotníctvo, školstvo a sociálne služby, takže ak ľudia chceli mať tieto služby, museli si za ne platiť
  • devalvovať svoju menu, čo viedlo k zníženiu príjmov z exportu a zvýšeniu nákladov na dovoz
  • znižovať dotácie potravín, takže ceny základných potravín v priebehu niekoľkých dní mohli výrazne vyskočiť  
  • prepúšťať a znižovať mzdy v štátnej správe a v službách zabezpečovaných štátom  
  • privatizovať štátne podniky vrátane ich predaja zahraničným investorom
  • vytláčať malé farmy zabezpečujúce základné potraviny pre vlastnú obživu a nahradzovať ich veľkými farmami produkujúcimi plodiny pre export. V dôsledku toho roľníci zostali bez pôdy, na ktorej by si mohli pestovať potraviny pre seba a iba málo z nich našlo prácu na veľkých farmách. 

 

Zdroj: www.paradigma.sk


Viac informácií