Medzi ekonómami, ale aj všeobecne medzi ľuďmi panuje zhoda v názore na peniaze, že sú neutrálnym a presným médiom a že odrážajú iba ekonomickú skutočnosť. Táto dôvera sa prejavuje v bezhraničnej akceptácii nielen nerealistickej zadlženosti, ale aj celého radu ďalších peňažných údajov.

Napríklad Amerika v súčasnosti zvyšuje svoju už aj tak kolosálnu produkciu - nie však preto, aby uspokojila svoje potreby, ale preto, lebo je nútená získavať príjmy z exportu a nimi vylepšovať svoju platobnú bilanciu. Zároveň mnoho krajín Tretieho sveta sa usiluje vybudovať silnejší exportný sektor, a to opäť nie preto, aby vyrábali produkty pre svoju potrebu, ale aby zlepšili platobnú bilanciu a boli schopní splácať pôžičky. Takto sme svedkami vskutku bizarnej situácie, keď najbohatšie krajiny sveta sa usilujú za každú cenu zvýšiť svoju výrobu jednoducho iba preto, aby finančne zostali nad hladinou, zatiaľ čo najchudobnejšie krajiny, ktoré by zúfalo potrebovali zlepšiť svoje domáce poľnohospodárstvo a priemyselnú infraštruktúru, svoje ekonomiky orientujú na už aj tak presýtený svetový trh - a to z peňažných dôvodov. Toto všetko zaraďuje ekonómiu do sféry pohybujúcej sa mimo reality.

Avšak pochybné finančné údaje usmerňujú chod nielen makroekonomickej sféry. Pri zostavovaní každého rozpočtu a pri každých voľbách sa pozornosť sústreďuje na otázky znižovania výdavkov, úspor na jednej strane a obvinení z plytvania peňazí na strane druhej. "Finančný plán druhej strany je nadsadený" všetci zborovo tvrdia. Desiatky ekonómov a politických komentátorov potom usilovne prepočítavajú na svojich kalkulačkách, či sľuby tej strany sú dôveryhodnejšie než sľuby druhej strany. Potom s triumfálnym zvolaním začnú rozhodne tvrdiť, že "niet dosť peňazí"... Takže to nemôžeme urobiť. Pretože peňažné údaje požívajú dôveru. Peniaze sú akceptované ako konečný arbiter. Peniaze sú totálnou ekonomickou pravdou, limitujúcou realitou. A ak niet dosť peňazí, nuž ich jednoducho niet...

Avšak tento večný nedostatok štátnych financií charakterizovaný do omrzenia sa opakujúcim tvrdením, že "nemáme na to peniaze", treba spochybniť. Peniaze sú prostriedkom, ktorý vymyslel človek a ak celá ekonomika je trvalo neschopná robiť to, čo chce, iba preto, lebo chýbajú papieriky, na ktorých sú napísané čísla, je silný dôkaz, že nedostatok týchto papierikov a čísel nemá nijaké opodstatnenie. Vezmime si len niektoré rozhodnutia prijaté z dôvodu krátenia výdavkov... Budova stojí, zariadenie je na mieste, ľudí schopných zastávať tieto práce, je dosť, pričom služby, ktoré by poskytovali, sú miestnymi obyvateľmi veľmi žiadané. Potom však príde nejaký pán v šedom obleku, ktorý nám povie, že nemocnica, škola, výskumné laboratórium, plaváreň alebo čokoľvek iné musí byť zatvorené, pretože nie sú na to peniaze. Ako je však možné, že si nemôžeme dovoliť niečo, čo už máme, čo už existuje? Mesto môže zúfalo potrebovať novú školu, stredisko, alebo opraviť cesty, materiál môže ležať pripravený na dvore, ľudia môžu byť nedočkaví do práce, avšak niet peňazí.... takže to nemôžeme robiť. Ako je to možné, že si nemôžeme dovoliť niečo, čo fyzicky máme na dosah?

Táto situácia je všeobecne akceptovaná, pretože sa vychádza z toho, že peňažné údaje sú platné a že nedostatok peňazí znamená nedostatok čohosi životne dôležitého. Ak by nedostatok peňazí bol analogický nedostatku pracovných síl, materiálu, dopytu, malo by to aspoň racionálny dôvod. Ak ktorýkoľvek človek nemá peniaze, dá sa to logicky zdôvodniť. Ak však celá ekonomika stále trpí nedostatkom peňazí a preto nemôže robiť to, na čo jednoznačne má dosť kapacít, je absurdné.

Peniazom sa dôveruje. Peňažným štatistikám sa verí. Nikto neodmietne platiť svoju hypotéku z dôvodu, že finančný systém je chybný. Nik sa nesťažuje, že úsilie vlády o maximalizáciu exportu s cieľom získať zahraničnú menu je nesprávne, pretože čísla v našej obchodnej bilancii sú skreslené. Keď minister tvrdí, že niet dosť peňazí na niektorú činnosť, nik mu nepovie: "Vaše čísla sú irelevantné". Takmer všetci vychádzame z toho, že finančné údaje presne vystihujú našu situáciu. Ak sme naozaj tak hlboko zadlžení a denne sa nachádzame na rozhraní medzi solventnosťou a insolventnosťou, potom určite musíme oveľa usilovnejšie pracovať. Všetci ekonómovia, politici, biznismeni a priemyselní experti sa zhodujú v tom, že musíme znižovať náklady, byť konkurencieschopnejší, zvýšiť produktivitu, rozbehnúť nové podniky, vytvoriť viac pracovných miest, viac exportovať do iných krajín. To isté hovoria v Amerike, Francúzsku, Nemecku, Švédsku, Kanade a Japonsku. Bohužiaľ, to isté už teraz tvrdia aj v Sudáne, Etiópii, Madagaskare, Filipínach, Srí Lanke.

Všeobecná dôvera v moderné peniaze a vo finančné rozhodnutia nie je vôbec opodstatnená a zdanlivá neutralita súčasného finančného systému nie je ničím podložená. Moderné peniaze nie sú neutrálnym médiom; veď spôsob, ktorým sú peniaze v súčasnosti tvorené, im prepožičiava špecifický charakter a závažnú predpojatosť. Moderné peniaze v skutočnosti fungujú v rámci svojho indiferentného a izolovaného matematického sveta, pričom vytvárajú svoju vlastnú verziu "faktov", vlastnú verziu ekonomiky, svoju vlastnú realitu. Hovoria nám, čo môžeme a čo nemôžeme robiť, čo si môžeme a čo si nemôžeme dovoliť. Avšak treba povedať, že ich interpretácia skutočnosti je falošná, irelevantná a zavádzajúca.

Úryvok z knihy Michaela Rowbothama Smrteľné zovretie

Zdroj: www.paradigma.sk