Napoleon nazýval Čínu spiacim obrom. "Nechajte ho spať," hovoril Napoleon. "Keď sa prebudí, otrasie svetom." Čína sa teraz prebudila a naozaj trasie svetom. Drak sa stal natoľko ekonomicky silným, že ho nazývajú najväčšou hrozbou národnej bezpečnosti Spojených štátov.

Čína postupne posilňuje svoje postavenie a pomaly sa stáva najdôležitejšou ekonomikou sveta. Jej rast nedokázala zastaviť ani kríza. Kým sa vyspelé západné ekonomiky prepadli do recesie, čínska ekonomika sa dokázala preorientovať a zvýšiť svoju váhu v medzinárodnom meradle.

Bežne omieľaným vysvetlením tohto pôsobivého rastu je, že Číňania sú ochotní pracovať za misku ryže, avšak aj hladujúci ľudia Afriky, Indonézie a Latinskej Ameriky sú ochotní pracovať, no ich hospodárstvo sa potáca. Je tu niečo iné, čím sa Čína odlišuje a jeden zásadný rozdiel je práve v jej bankovom systéme. Čína má menu vydávanú štátom a systém národných bánk, ktoré sú skutočne vo vlastníctve národa. Čínska vláda môže vydávať svoje vlastné peniaze, a nemusí sa zadlžovať.

Čínska republika bola vyhlásená tesne pred prvou svetovou vojnou. Po smrti vodcu revolúcie, ktorá zvrhla 2000 rokov čínskej imperiálnej vlády - Dr.Suna Yatsena, uctievaného ako otca modernej Číny, prevzali moc čínski komunisti, ktorí založili v roku 1949 Čínsku ľudovú republiku. Čo sa týka  peňažného systému - držali sa z veľkej časti "amerického systému", ktorý bol čínskou obmenou Lincolnovho programu „Greenback“. Predtým boli bankovky vydávané rôznymi súkromnými bankami. Po roku 1949 boli tieto bankovky stiahnuté a jedinou legálnou menou sa stal jüan (oficiálny názov renminbi, v preklade "mena ľudu"), vydávaný Čínskou ľudovou bankou, ktorá je úplne vo vlastníctve štátu.

Okrem bankového systému sa Čína odlišuje tým, že nie je zadlžená voči Medzinárodnému menovému fondu a medzinárodnému bankovému kartelu, a tým, že odmietla uvoľniť kurz svojej meny.

Nepochybne, porušovanie ľudských práv v Číne si zaslúži odsúdenie; avšak čo sa týka jej ekonomiky, niečo tam jasne funguje a tým niečím je jej peňažná politika.

V krajine najväčších kapitalistov na svete [t.j. Číny], je totiž jeden biznis, ktorý nie je ani zďaleka riadený voľným trhom: bankovníctvo. Jednoducho povedané, banky a vláda sú jedno a to isté. Rovnako ako moderné americké či európske banky, čínske banky (čiže čínska vláda), požičiavajú peniaze vznikajúcim aj veľkým etablovaným firmám. Ale na rozdiel od amerických a európskych bánk, čínske banky neočakávajú, že im firmy požičané peniaze vrátia.

Nové peniaze z úverov, ktoré môžu alebo nemusia byť splatené, idú do vreciek robotníkov, v podobe rastúcich miezd a dôchodkov, vďaka čomu majú viac peňazí na výrobu a nákup tovarov. Rovnako ako tomu bolo v amerických kolóniách, novo-vytvorené peniaze v Číne zvyšujú celkovú produktivitu hospodárstva a životnú úroveň obyvateľov.

Medzitým čínska vláda znižuje dane a zvyšuje platy zamestnancov, v snahe podporiť nákup automobilov a domácich spotrebičov. Čínska vláda nedávno úplne odstránila dane pre obyvateľov na vidieku.

Číne sa zatiaľ darí vzdorovať otvoreniu svojej meny voči špekuláciám.
Hoci Čína flirtuje so zahraničnými kapitálovými investíciami, zatiaľ sa jej darí udržať si moc vydávať svoju vlastnú národnú menu.

Od rozhodnutí Pekingu dnes závisí aj osud dolára. Kríza sa v Číne neprejavila tak dramaticky ako inde aj vďaka viac ako 580 miliardám dolárov, ktoré vláda vyčlenila na podporu vlastnej ekonomiky. Tieto peniaze však na rozdiel od Európy alebo USA nešli na ozdravenie bankového sektora, ale priamo na projekty po celej krajine. A na prvom mieste bola infraštruktúra.